S vnukom Járy Cimrmana o geniálnom nápade

Filatelistický (ob)šťastník

Ako možno deti zapojiť do znaleckej činnosti?

V našich zemepisných šírkach sa medzi zberateľmi tešia obľube nielen známky prvej československej republiky, ale aj známky starého Rakúska, ktoré platili na našom území pred rokom 1918, teda pred vznikom Československa. Nejeden zberateľ klasického Rakúska nám iste dá za pravdu, keď povieme, že určovať farby pri prvých rakúskych emisiách nie je „med lízať“. S jednoznačným určením farebných odtieňov má nezriedka problém aj  znalec, okrem iného  preto, že farby môžu meniť svoj vzhľad aj vplyvom prostredia, v ktorom sú známky desaťročia uložené. Známym je prípad obchodníka so známkami Alfréda Zuckera, ktorý v roku 1858 kúpil celý hárok 2-krajcárovej známky (Mi. č. 10 IIc) vo farbe  „hellorange“, ako reklamu si ho vystavil vo výklade obchodu na Prater strasse a po 30 rokoch, keď obchod rušil, tak hárok z výkladu vybral a predal ho s veľkým ziskom ako najvzácnejší odtieň „dunkelorange“ (10IId).  Následne sa rozviedol, vzal si za manželku o 40 rokov mladšiu barovú tanečnicu Kornéliu a v roku 1911 sa spolu presťahovali na Tahity. Tu sa, mimochodom, zoznámil s Milanom Rastislavom Štefánikom, padli si do oka a Štefánik vraj pod jeho vplyvom začal zbierať známky. Alfréd Zucker vo svojich memoároch tvrdí, že národovcovi Štefánikovi veľmi prekážali rakúske a uhorské symboly na známkach (Orlica, Turul), a tak sa už vtedy rozhodol, že keď príde vhodný čas, založí Československo, aby mal čo zbierať. Ale naspäť k farbám klasických rakúskych známok.  O tom, že pri ich identifikácii nám môžu pomôcť aj deti, dokonca nemluvňatá, hovoríme s vnukom Járy Cimrmana Jaroslavom Izbietkom.

Izbietka, to je také slovenské priezvisko. Ako k nemu prišiel vnuk slávneho Cimrmana?

J.I.: Viete, volať sa po dedovi Jára Cimrman ml. je v Čechách príliš zväzujúce, ľudia majú od vás príliš veľké očakávania, že budete nadväzovať na dedovu genialitu a keď očakávania nesplníte, budete na posmech. Tak som sa premenoval na Jaroslava Světnicu.

No dobre. Ale prečo to poslovenčenie mena – Izbietka?

J.I. : Pred 10 rokmi som sa presťahoval na Slovensko a chcel som takpovediac splynúť s davom.

Dôvod?

J.I.: Prečo som chcel splynúť s davom?

Nie. Prečo ste sa presťahovali na Slovensko?

J.I. : Jánošíkovské Slovensko mi mentálne vyhovuje viac. Cítim sa tu ako doma, lebo je tu viac ľudí, ktorí mi môjho deda pripomínajú. Mám na mysli hlavne niektorých politikov.

Prejdime k filatelii.  To, o čom chcem s vami hovoriť, nie je výplod priemerného ducha a vidno, že hoci nechcete, idete v šľapajach svojho deda. Mám na mysli váš nápad – dnes už patentovaný – zapájať do znaleckej činnosti deti, dokonca nemluvňatá. Mohli by ste ho priblížiť?

J.I.:  V prvom rade, nejde o celú šírku znaleckej činnosti, ale len o určovanie farieb. Dieťa je vnímavé a čo doňho vložíte, podobne ako do počítača, to v ňom zostane a vie s tým pracovať.  Každé dieťa, ešte predtým, než uvedomene začne používať slová, vydáva rôzne zvuky. A vtedy príde rodič či starý rodič, ktorý samozrejme musí tú škálu rôznych zvukov dieťaťa poznať, ukazuje mu známky rôznych farebných odtieňov a pri každom odtieni vydá jeden konkrétny zvuk, ktorý dieťa  používa. A keď pri konkrétnom odtieni použije rovnaký zvuk desať, dvadsať, stokrát, vytvorí v dieťati pevný spoj medzi odtieňom a zvukom.

Na čo je to všetko dobré? Ako to môžeme využiť?

J.I.: Predstavte si situáciu, že ste znalec a dostanete známku na určenie farby. Už ju vy sám nemusíte skúmať, prídete s ňou za dieťaťom, ktoré trebárs sedí práve na nočníku, ukážete mu ju a ono vydá patričný zvuk, napríklad „úúúúúúú“. A vy už viete – je to hellorange! Tak si celý proces určovania farby skrátite, zjednodušíte.

Má  tento proces nejaké ale, nejaké úskalia?

I.: Pozrite sa do tabuľky. Treba si dávať pozor hlavne pri deťoch vo veku od deviatich do štrnástich mesiacov, keď začínajú používať slová ako ma-ma či ta-ta. Ak je napríklad slovo tata u dieťaťa obsadené farbou schwefelgelb, a tým filatelistom či znalcom ste vy ako starý rodič, potom musí dieťa svojho otca volať inak, čo sa oteckovi nemusí páčiť a môže vám to vyčítať.

Máte s tým osobnú skúsenosť?

J.I.:  Môj známy, ktorý už odexperimentoval rozlišovanie farieb deťmi a „tata“ bola obsadená, navrhol otcovi dieťaťa, či by ho jeho malý synček nemohol volal „papa“. Otecko sa rozzúril a povedal, že „papa“ v žiadnom prípade, lebo on Rusov nemá rád…

Tabulka prekladov:

Ján Gavuľa